V sobotu 26. augusta uplynie 140 rokov od silného výbuchu vulkánu
Krakatoa. K tragédii došlo vtedy v holandskej Východnej Indii - terajšej
Indonézii v roku 1883. Vyvolaná prílivová vlna cunami dosiahla až mys
Horn.
"Krakatoa sa nachádza v Sundskom prielive medzi ostrovmi Jáva a
Sumatra, ktoré sú súčasťou sundského vulkanického oblúka so stovkami
vyhasnutých a desiatkami aktívnych sopiek. Príčinou výbuchov sopiek, ale
aj ničivých zemetrasení v oblúku Sundských ostrovov je podsúvanie
(subdukcia) indoaustrálskej litosferickej platne pod euroázijskú, resp.
sundskú dosku. Na geologické pomery je pohyb rýchly, päť až sedem
centimetrov za rok. Horniny subdukujúcej platne sa v hĺbke 65 – 130
kilometrov čiastočne tavia a dehydrujú," vysvetlil pre TASR generálny riaditeľ Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied (SAV) Ján Madarás.
Ako objasnil unikajúca voda napomáha tvorbe magmy v nadložnom plášti,
ktorá vystupuje k povrchu a ďalej sa vyvíja v spodnej až vrchnej kôre.
Výsledkom sú vodou nasýtené magmy andezitového, dacitového a ryolitového
zloženia, pre ktoré je charakteristická vulkanická aktivita
explozívneho typu (sopečné výbuchy sú spôsobené expanziou pary uvoľnenej
znížením tlaku).
Výbuchu sopky v roku 1883 predchádzala ešte silnejšia explozívna erupcia
v piatom až šiestom storočí nášho letopočtu, kedy vznikla podmorská
kaldera až sedem kilometrov široká. Výbuch zničil pôvodnú sopku vysokú
asi 2000 metrov. Erupcie okolo roku 1200 a v rokoch 1680 – 1681 už boli
slabšie.
"Dvesto rokov sa vulkán vysoký asi 800 metrov, považoval za
vyhasnutý. Bol dobrým navigačným námorným bodom vo frekventovanom
Sundskom prielive. Aktivitu Krakatau (v indonézštine) už niekoľko rokov
pred výbuchom indikovali početné zemetrasenia, ktoré sprevádzali výstup
magmy do podzemného rezervoáru – magmatického krbu. Sopka sa postupne
prebúdzala k životu od mája do prvej polovice augusta 1883," priblížil zase vulkanológ SAV Jaroslav Lexa.
Skutočná katastrofa nastala 26. augusta 1883 o 13. hodine mohutnou
erupciou, počuteľnou 50 km od sopky, ktorá vyvrhla stĺp pemzy a popola
do výšky 27 km. "Erupcia pokračovala ráno 27. augusta medzi 6:30 a
10:50 hod. štyrmi výbuchmi. Z nich najsilnejší o 10:02 vyvrhol pemzu a
popol do výšky 80 kilometrov. Bol počuteľný až pri 4800 kilometrov
vzdialenom ostrove Maurícius v Indickom oceáne a v Perthe v Austrálii," povedal Lexa.
Po pôvodnej sopke ostalo len malé torzo (ostrov Rakata) a 250 metrov
hlboká podmorská kaldera. Erupcia vyvrhla okolo 45 km3 materiálu a je
zaraďovaná medzi najsilnejšie historické sopečné výbuchy. Príčinou
mimoriadnej sily erupcie bola morská voda, ktorá sa po narušení stropu
magmatického krbu prvým výbuchom dostala do kontaktu so žeravou magmou v
rezervoári a okamžite sa premenila na expandujúcu paru
freatomagmatickej erupcie.
"Gravitačný kolaps pemzovo-popolového erupčného stĺpca spôsobil
následne vývoj pyroklastických prúdov (turbulentnej zmesi pemzy, popola a
plynov), ktoré pri rýchlosti až 100 km/hod dosiahli do vzdialenosti 40
kilometrov. Priamy účinok erupcie nespôsobil vysoký počet obetí.
Devastujúci účinok malo cunami, ktoré vzniklo kombinovaným účinkom
kolapsu kaldery a pyroklastických prúdov. Na priľahlých častiach
ostrovov Sumatra a Jáva vlna výšky až 40 metrov zničila 165 obcí a bola
príčinou väčšiny obetí. SO2 a jemný prach rozptýlený v atmosfére
následne vyvolal pokles globálnej teploty o 1,2 stupňov Celzia počas
piatich rokov," dodal vulkanológ.
Činnosť Krakatoy nie je ani v súčasnosti ukončená. V roku 1927 sa nad
morskú hladinu v kaldere Krakatoy vynoril nový sopečný ostrov - Anak
Krakatoa (Dieťa Krakatoy). Do roku 2018 sopka narástla do výšky okolo
338 metrov. Po erupcii 22. decembra 2018 sa zosunul nestabilný sopečný
kužeľ do mora, čo spôsobilo vlnu cunami vysokú päť metrov a smrť 437
ľudí.
"Dnes je vulkán Anak Krakatau vysoký vyše 150 metrov. Je často
vulkanicky aktívny, naposledy v júni 2023. Ničivá hrozba sopky preto nie
je zanedbateľná ani po 140 rokoch," povedal pre TASR riaditeľ Madarás.
Ako priblížil aj Slovensko formovali pred miliónmi rokov sopky. "Boli
ich desiatky a dnes po nich ostali vulkanické pohoria na strednom,
južnom a východnom Slovensku. Pred 15 až 8 miliónmi rokov vulkanizmus v
Západných Karpatoch patril medzi najaktívnejší v Európe. Bol
porovnateľný so súčasnou aktivitou sundského vulkanického oblúka, ale
mohutné explozívne erupcie typu Krakatoy v roku 1883, ktoré po sebe
zanechali plošne rozsiahle pemzovo-popolové tufy, boli zriedkavosťou," dodal záverom Madarás.